Telocvičňa spolku Makabi a Bábkové divadlo

 />  align=

Budova neďaleko žilinskej neologickej synagógy bola pristavená k židovskej ľudovej škole ako účelová budova pre telocvičňu a klubové miestnosti Makabi. Makabi bolo združenie židovských telovýchovných a športových spolkov v období prvej Československej republiky. Jeho úlohou bolo posilnenie telesnej zdatnosti členov, budovanie ihrísk a telocviční, usporiadanie súťaží a podobne. V Žiline spolok založili v roku 1931 a zanikol v decembri 1938. Jeho predsedom bol JUDr. Alexander Márton.

Makabi malo tri odbory:
1) Telocvičný, ktorého členovia cvičili podľa Tyršovej sústavy cvičení najprv na dvore židovskej ľudovej školy a v telocvični reálneho gymnázia na Hurbanovej ulici, pre ktorú židovskí podnikatelia nakúpili množstvo telovýchovného náradia. V cvičeniach pokračovali od roku 1937 už vo vlastnej telocvični v budove Makabi.
2) Športový, ktorý mal odbory ľahkoatletický, zimný, turistický, plavecký a stolnotenisový. Tento po dostavbe telocvične v roku 1937 mal svoje priestory v klubových miestnostiach v budove Makabi.
3) Kultúrny odbor.

Najväčšou akciou žilinského spolku bol „III. zlet československých Makabi“, ktorý sa uskutočnil v Žiline 4. až 6. júla 1937. Cvičení sa zúčastnilo dvetisíc cvičencov, ktorí predtým prešli slávnostným sprievodom mestom. Patronát nad podujatím prevzalo mesto Žilina, jeho starosta Andrej Hvizdák a okresný úrad pod vedením Tibora Jesenského.

Novopostavená budova zo železobetónovej kostry vyplnenej pálenými tehlami, železobetónovými stropmi a plochou strechou s lepenkovou krytinou a nasypaným štrkom mala vonkajšie rozmery 44,3 krát 14,4 metra s výškou 8 metrov. Postavila ju v rokoch 1936 až 1937 podľa projektov Ing. arch. Júliusa Steina žilinská stavebná firma Ing. Vojtecha Fridnera. Do telocvične s rozmermi 22 x 11 metrov a výškou 6 metrov sa vchádzalo cez vestibul. V telocvični bolo javisko s rozmermi 10 krát 7,1 metra, výškou 5 metrov a v suteréne pred javiskom miesto pre orchester. Projekt predpokladal, že priestory telocvične majú slúžiť tiež ako divadelná a prednášková sála. Neskoršie sa tu premietali aj filmy. Dve šatne boli určené pre telocvičňu a ďalšie dve súviseli s javiskovým priestorom. Na druhom podlaží sa nachádzala galéria, kancelária, foyer a prepojenie so školou. 

Makabi používalo telocvičňu do konca roku 1938, keď zo zákona zanikli všetky židovské spolky a organizácie, a tým bola aj ukončená jej telovýchovná činnosť v tejto budove. Od roku 1942 do 1945 budovu prevzalo do prenájmu Miestne veliteľstvo Hlinkovej mládeže v Žiline. V roku 1950 v telocvični s javiskom hrávali ochotníci z bábkového divadla Radosť. Pôvodne divadlo hrávalo len v nedeľu, neskoršie ako profesionálna Bábková scéna Krajového divadla hrávalo od roku 1953 častejšie. V roku 1959 sa uskutočnila generálna oprava a budova bývalého Makabi sa zmenila na technicky najmodernejšie „kamenné“ bábkové divadlo na Slovensku. Od roku 1961 tu vzniklo Bábkové divadlo Žilina. Tento názov nesie divadlo dodnes. V rokoch 2012 až 2014 prešla budova ďalšou rozsiahlou rekonštrukciou.

 

História Bábkového divadla Žilina

Bábkové divadlo Žilina je kultúrna a umelecká ustanovizeň, profesionálne, repertoárové divadlo so stálym súborom, ktorej hlavným predmetom činnosti je utváranie podmienok na vznik a šírenie bábkarskej (alternatívnej) tvorby pre deti, mládež a dospelého diváka. Jeho zriaďovateľom je Žilinský samosprávny kraj.
Od svojho vzniku BDŽ uviedlo 230 premiér inscenácií pre deti, mládež a dospelých, účinkovalo v 35 krajinách na 4 kontinentoch sveta, odohralo vyše 13 000 predstavení, ktoré videlo viac ako 2 500 000 divákov.
Veľký kus nadšenia, ale aj naivnej odvahy z nepoznaného, sa spája s chvíľou, keď skupina ochotníkov zoskupených okolo dlhoročného žilinského bábkara Teodora Zvaru prešla do existenčne neistých podmienok rodiaceho sa profesionálneho bábkarstva na Slovensku. Stalo sa tak 1. septembra 1950 a Žilinčania boli prví. Ochotníci z bábkového divadla Radosť v Žiline prešli pod administratívne krídla vtedajšieho domáceho činoherného Krajového divadla pacujúcich a začali pôsobiť pod názvom Bábková scéna Krajového divadla pracujúcich. Takáto fúzia však aj po niekoľkých rokoch spolunažívania prinášala bábkarom mnohé vážne problémy. Prejavovali sa najmä pri rozdeľovaní spoločných financií, kedy sa obyčajne ukázalo, že „košeľa bola bližšia ako kabát.“ Na základe všeobecnej nespokojnosti a nátlaku bábkarov sa súbor napokon osamostatnil a 1. apríla 1961 vzniklo Bábkové divadlo v Žiline. Daný názov nesie divadlo dodnes.

Prvé roky existencie Bábkovej scény Krajového divadla pracujúcich sa niesli v znamení prenášania ochotníckych skúseností do tvoriaceho sa profesionálneho systému práce. Prejavovalo sa to v nenáročnej dramaturgii, v popisnej réžii a v naivnom výtvarnom prejave. V 60. rokoch divadlo začalo spolupracovať s externými režisérmi a výtvarníkmi. Súčasne dochádza k názorovej premene pohľadu na bábkové divadlo s cieľom prihovoriť sa novými formami k starším deťom a mládeži. Pri tomto experimentálnom hľadaní nových možností syntetického prejavu v bábkovom divadle mal žilinský súbor v prvej polovici šesťdesiatych rokov výnimočné a prioritné postavenie medzi ostatnými profesionálnymi scénami vtedajšieho Československa.

Novú etapu divadla začína nastupujúci režisér Milan Tomášek. Tomášek inklinoval ku klauniáde a revuálnemu programu. Chýbajúce komerčné požiadavky na vycestovanie do zahraničia zapĺňa inscenáciou hry Ivana Pilného Revue Ferri a Tonny (1972), ktorá dlhé roky reprezentovala divadlo v blízkych i atraktívne „vzdialených“ krajinách sveta. V 80. rokoch sa na čelo bábkového divadla dostáva spisovateľ Ján Papp. Pre jeho desaťročné pôsobenie v divadle je príznačné hľadanie umeleckých osobností na vedúcich postoch, schopných posunúť divadelný prejav na vyššiu umeleckú úroveň. Veľa očakával od tvorivej dvojice, režiséra Karla Brožka a dramaturga Jozefa Mokoša. Na vedúcich postoch v Bábkovom divadle Žilina sa v priebehu 90. rokov vystriedal neuveriteľný počet režisérov a výtvarníkov z Čiech i Slovenska. Umelecky kvalitatívne premeny divadla, posúvajúce jeho vývin vpred, boli vždy spojené s osobnosťou režiséra a jeho tvorivého tímu. Pred túto úlohu sa v roku 2003 postavil riaditeľ Peter Tabaček s režisérom Tomášom Hudcovičom, šéfkou umeleckého súboru Janou Eliášovou a v nasledujúcej sezóne aj s dramaturgom Eduardom Kudláčom. Dramaturgia divadla sa v týchto sezónach pohybovala v troch žánrových rovinách. Venovala sa adaptáciám klasických ľudových rozprávok, dramatizáciám autorských rozprávok a orientovala sa aj na pôvodné autorské hry. Hoci po krátkom pôsobení odišiel z divadla režisér Hudcovič a po niekoľkých sezónach aj dramaturg Kudláč, vedenie divadla vynaložilo všetko úsilie, aby sa súbor nedostal do stavu umeleckej apatie. Do divadla sa podarilo získať koncepčne mysliaceho Petra Palika a k najstarším a skúseným členom hereckého súboru pribudla mladá generácia bábkohercov.

Vedenie divadla sa hneď na začiatku obrátilo na uznávané osobnosti divadelného života. Ponuku prijal slovenský mím svetového mena Milan Sládek a v BDŽ zrealizoval operný projekt - Sergej Prokofiev: Láska k trom pomarančom (2009), vo výprave Jana Kocmana. Na príklade náročných Sládkových režijných požiadaviek na prejav herca v maske sa potvrdilo, že žilinský súbor, postavený pred mimoriadnu úlohu, je schopný odovzdať maximum zo svojho talentu pre výsledný úspech inscenácie. Inscenácia si vyslúžila nominácie na ocenenie DIVADELNÉ DOSKY 2009 v kategóriách najlepší kostým (Jan Kocman) a objav sezóny (Michal Németh za postavu Princa). V histórii udeľovania tohto prestížneho ocenenia sa BDŽ stalo prvým slovenský bábkovým divadlom s dvomi nomináciami.
Žilinské divadlo súčasne strhlo na seba pozornosť neľahkou realizáciou festivalu slovenských profesionálnych bábkových divadiel – Bábková Žilina. Rovnako herci v priebehu niekoľkých sezón dostali príležitosť ukázať, koľko je v nich talentu a odhodlania posunúť žilinské inscenácie na vyššiu umeleckú úroveň. Jedným z najúspešnejších projektov žilinského bábkového divadla v posledných rokoch bola inscenácia EPOS (2011). K realizácií tejto náročnej divadelnej koláže boli pozvaní hudobník Andrej Kalinka a bábkoherec Ivan Martinka, ktorí svoj režisérsky tandem rozšírili aj o výtvarníka Juraja Poliaka. Inscenácia, ktorá vznikla v Bábkovom divadle Žilina, silno zarezonovala aj v širších slovenských divadelných kruhoch. Hneď po svojej premiére si vyslúžila nomináciu na ocenenie DIVADELNÉ DOSKY 2011 v kategórii scénická hudba (Andrej Kalinka) a o rok neskôr získala „Cenu bratislavského diváka“ na festivale NOVÁ DRÁMA 2012.
Súbor bábkového divadla Žilina sa neobmedzil len na javiskové formy divadla. Už niekoľko rokov v družnej spolupráci s režisérom Jakubom Nvotom pripravuje úspešné pouličné predstavenia určené širokej verejnosti bez obmedzenia veku (Othello alebo Škrtič benátsky, Božská komédia). Poslednou inscenáciou tohto typu je „lokálna fraška“ s názvom Kata dcéra kata (2012).
Repertoár divadla sa postupne obohatil aj o tzv. škôlkohry - komorné inscenácie určené najmenším divákom. Najvýraznejšia s názvom Ryba Rohatá alebo Toto nie je ryba (2013), ktorej sa autorsky i režijne zhostila Zoja Zupková, zaujala najmenších najmä svojou originálnou scénografickou zložkou.
Príklady z posledného obdobia tvorby Bábkového divadla v Žiline ukazujú, akým smerom sa uberá dramaturgia, prihovárajúca sa deťom, mladým ľuďom i dospelým. A zároveň, akú poetiku zastávajú tvorcovia inscenácií. Nechýba v nich bábka a maska v ich rôznych výtvarných modifikáciách i alternatívach, vo význame metaforickom aj symbolickom.

Zdroj: Peter Štanský a Milan Novák

Pamiatku môžete navštíviť
exteriér
interiér

Poloha pamiatky na mape: B4

Fotogaléria

Na stiahnutie

TIK na Facebooku

VYHĽADAŤ SPOJE

Cez
Pridať prechádzajúce miesta

ŽILINA VIRTUÁLNE

POČASIE

FOTOGALÉRIA