Koncentračné stredisko


Deportácie Židov zo Slovenska, ich príprava a priebeh, aktívna účasť vojnového Slovenského štátu a jeho predstaviteľov na konečnom riešení, sú stále predmetom výskumov a diskusií historikov. Záverečné rozhodnutie bolo: vyviezť židov a zbaviť sa ich raz a navždy. Už 10. februára 1942 vydalo ministerstvo vnútra vyhlášku č. 68 o ohlasovacej povinnosti, 12. februára nariadilo prezídium ministerstva vykonať súpis židov. V Žiline to bolo spolu 1011 osôb mužského pohlavia. V kolónke zamestnanie bolo väčšinou uvedené „bez zamestnania“, išlo pritom o živnostníkov, obchodníkov, lekárov, advokátov, ktorí boli vyhodení, alebo prepustení z práce. O niekoľko dní neskôr sa nariadila prezentácia židov: mužov od 16 do 45 rokov a niektorých kategórií žien. Úrady tak získali dôležité údaje pre vysťahovanie. A tak už 12. marca mohlo ministerstvo vnútra vydať okresným úradom pokyny o príprave a realizácii deportácií. Pritom sa však nezabudlo ani na prípravu vlakov, úlohu žandárov aj Hlinkovej gardy pri deportáciách.

Ako koncentračné strediská boli určené: Bratislava – Patrónka, Sereď –židovský tábor, Nováky–židovský tábor, Poprad–kasárne pod Gerlachom, Žilina – vojenský tábor - Štefánikove kasárne. Tunajšie stredisko bolo určené pre 2500 židov a jeho veliteľom bol Rudolf Marček. Stredisko začalo fungovať 21. marca 1942. V mesačnej správe Okresného úradu sa konštatuje: „Vyskytlo sa veľa prípadov opustenia stáleho bydliska bez povolenia alebo bez odhlásenia sa z doterajšieho pobytu“. Pod titulom Koncentračné stredisko Žilina je na 92 listoch a v dodatku zoznam 1882 židov zo Žiliny vrátane detí a dôchodcov. Každá hlava rodiny a jej rodinní príslušníci majú uvedené meno a priezvisko, bydlisko, prípadne zamestnanie, firmu, druh podnikania aj sídlo podniku.

O tom, aká situácia bola v žilinskom stredisku, sa zachovalo viacero svedectiev. Ervín Steiner pred Národným súdom v trestnej veci proti Antonovi Vaškovi uviedol, že stredisko sa nachádzalo v nehygienických drevených barakoch v počte 6-7, v ktorých iba niekde bola podlaha a bol tu iba jeden vodovod. Počas osobných prehliadok väčšinu vecí ukradli gardisti. Dozorcovia navyše židov bili a pred nastúpením do vagónov im ešte aj odrezávali batohy. Veľmi zlé hygienické podmienky a mizerné zásobovanie, blchy a vši, ale najmä ukrutnosti zo strany dozorcov boli predzvesťou pekla čo ich čaká v Osvienčime. Pri nastupovaní do dobytčích vagónov mnohí bedákali a kričali a vzpierali sa nastúpiť, ale dozorcovia ich hnali pomocou palíc dovnútra. Veliteľ strediska v Žiline pred súdom priznal, že musel zo 75 príslušníkov stráže 66 postupne prepustiť pre brutálne zaobchádzanie s osadenstvom tábora. Počas povojnových procesov vyšlo najavo, že dozorcovia brali úplatky vo výške 500 až 20 000 korún, ale namiesto tých, ktorí sa takto vykúpili, museli ísť iní, pretože stanovený počet sa musel dodržať.

Prvý transport so slovenskými židmi a to tisíc dievčatami, bol vypravený z Popradu 25. marca 1942. Posledný odišiel 20. októbra 1942. Deportácie sa obnovili až po obsadení Slovenska nemeckou armádou. V Žiline bolo nielen koncentračné stredisko, ale tadiaľto prechádzali aj všetky ostatné transporty. K vlakom pridávali v Žiline dva vagóny s dvojtýždňovou stravou pre deportovaných. Transporty odchádzali vždy večer a ráno ich za hranicami v Zwardoni prevzala nemecká strana. Vlaky končili v Osvienčime, alebo v Lublinskej oblasti. Podľa nemeckého zoznamu sa v roku 1942 vypravilo zo Žiliny 19 transportov, ktorými vyviezli na cestu bez návratu 18 223 židov. Okresný náčelník v Žiline hlásil 19. júla 1942 na ministerstvo vnútra, že zo Žilinského okresu odtransportovali 1321 židov. Do 18. mája 1942, teda do dňa uverejnenia ústavného zákona o vysťahovaní židov vyviezli zo Slovenska 38 169 ľudí a do 26. júna to už bolo 53 000 židov.

Slovensko bolo prvým satelitom Nemecka, odkiaľ sa vypravovali vlaky s deportovanými obyvateľmi židovskej národnosti, ale taktiež bolo prvé spomedzi ostatných, ktoré sa rozhodlo deportácie zastaviť skôr, než boli vyvezení všetci židia. Príčinou ukončenia transportov boli aj prejavy nesúhlasu slovenskej verejnosti. Z dovedna 57 transportov vypravených zo Slovenska išlo 19 priamo do Osvienčimu a 38 do Lublinskej oblasti. V dokumentoch ministerstva vnútra sa uvádza celkový počet vyvezených občanov 57 628, z čoho prežilo iba 282 ľudí. Prezídium ministerstva vnútra informovalo 24.októbra 1942, že k tomuto dátumu ruší koncentračné stredisko v Žiline, pričom mali zostať iba strediská v Seredi a v Novákoch.

Zdroj: Peter Štanský a Milan Novák

Pamiatku môžete navštíviť
exteriér

Fotogaléria

TIK na Facebooku

VYHĽADAŤ SPOJE

Cez
Pridať prechádzajúce miesta

ŽILINA VIRTUÁLNE

POČASIE

FOTOGALÉRIA