Drotárstvo

Drotársto

Počiatky drotárstva v severných oblastiach bývalej Trenčianskej župy nie sú doposiaľ celkom preskúmané. Všeobecne sa predpokladá, že mohlo vzniknúť v 18. storočí, ale masový rozmach nadobudlo až v 19. storočí. Vôbec prvá zmienka o drotárstve pochádza z roku 1828 z daňového súpisu, a to iba v troch obciach – Kolárovice, Dlhé Pole a Veľké Rovné. Najnovšie výskumy posúvajú dejiny drotárstva ďalej pred tento dátum. Prečo vzniklo práve v tejto oblasti, je otázka, ktorú si kládli mnohí. Odpoveď je jednoduchá. Oblasť severozápadu Slovenska bola pomerne hornatá a chudobná. Obyvateľstvo, ktoré prišlo spolu s valašskou kolonizáciou, sa venovalo predovšetkým chovu oviec a spracovaniu mlieka. Domáce obyvateľstvo pracovalo v lesoch ako drevorubači alebo spracovávatelia dreva. Ľudia hľadali možnosti prežitia. Keďže často chodievali do blízkeho Sliezska, či už za prácou alebo obchodom, prichádzali do oblastí s rozvinutým železiarstvom, kde sa najviac ťažila železná ruda. Už v 18. storočí tu vznikli i drôtovne a s nimi i sklady drôtu.
V Sliezsku  sa prvý raz stretli s drôtom, poznali jeho tvárnosť a prispôsobivosť. Cenovo bol veľmi dostupný a dal sa ľahko získať. Vďaka krátkym vzdialenostiam nemali problém ani s dopravou.
Dnes už nikto presne nevie, kto prvý použil drôt a čo z neho vyrobil, ale je pravdepodobné, že drotári vyrábali od samého začiatku širší sortiment výrobkov a medzi ich prvé produkty patrilo opletanie hlineného riadu drôtom. Opravy poškodeného riadu boli známe už od najstarších čias ľudstva. Nebolo to preto nič nové a tzv. haftovanie sa stalo jednou z najznámejších činností drotárov.  Vzniklo tak unikátne povolanie, ktoré okrem Slovákov vo svete prakticky nikto nerobil.

Prvá zmienka o drotárstve
Za vôbec prvú zmienku, ktorá môže i nemusí naznačovať existenciu drotárstva, sa považuje súdny spis Bytčianskeho panstva z roku 1714, v ktorom sa spomína meno Juraja Drotárika. Tento symbolický dátum sa dnes považuje za neoficiálny rok, od ktorého sa odvíja história remesla. Presné počty drotárov sa nám nezachovali.  Za reálny predpoklad sa môžu považovať aj štatistiky z roku 1877, podľa ktorých z Trenčianskej župy odchádzalo ročne do sveta do 10 000 drotárov. Za neoficiálne centrum drotárstva sa vždy považovala obec Veľké Rovné.  Okrem oblasti severozápadného Slovenska sa remeslo prenieslo i na Spiš.

Výhodou drotárstva bolo, že remeselník nemusel k nemu mať stabilnú dielňu a stačila mu tzv. krošňa, ktorú nosil na chrbte a v ktorej mal všetko, čo potreboval. Drôt na opletanie nádob alebo výrobu pascí, podložiek a pod., náradie a kúsky plechu. V dejinách drotárstva sa často stretávame i s pojmom drotársko - plechárske obdobie, kedy drotári pracovali nielen s drôtom, ale vykonávali i to, čo dnes môžeme označiť za klampiarske práce. Okrem toho často dochádzalo k splývaniu s kováčstvom, čo sa prejavilo najmä v rôznych druhoch oplotenia záhrad a mreží na okná. Ich sortiment sa postupne rozširoval a takisto sa zdokonaľovala aj ich zručnosť. Pre drotárstvo bolo typické, že už od samého začiatku expandovalo najprv do okolitých oblastí a nakoniec takmer do celého sveta. Bolo to dané tým, že s rozmachom remesla a podomového obchodu sa Trenčianska župa stala malou pre stovky drotárov, a tí museli hľadať nové trhy v zahraničí. Práve pri týchto cestách do zahraničia sa vytvoril najznámejší symbol drotárstva, a to postava drotára s malým chlapcom – džarkom. Drotár vyrážal do sveta vo svojom typickom oblečení s koženou kapsou cez plece, krošňou na chrbte a palicou v ruke. Popri ňom kráčal malý chlapec, zväčša desať až dvanásťročný, ktorý sa učil remeslu. Počas putovania, i napriek veľmi tvrdému životu, neraz i bitke za každú maličkosť, sa džarek naučil pracovať s drôtom a väčšina z nich neskôr v tejto práci pokračovala. Známy propagátor drotárstva a spisovateľ Vladimír Ferko vo svojej knihe Svetom, moje svetom uvádza príklad Jozefa Rumana z Kotešovej, ktorý si na verbovanie džarkov spomína takto: "Keď som bol malý chlapec, cez Fašiangy, v januári a februári, chodievali po dedinách gazdovia a verbovali robotníkov aj džarkov. Jedni gazdovia verbovali robotníkov na Dolniaky na poľnohospodárske práce, sľubovali naturálie, hlavne obilie, o ktoré bola na Horniakoch veľká núdza. Druhí boli zase drotárski gazdovia, ktorí aj robotníkov, ale hlavne chlapcov – džarkov verbovali do svojich dielní, ktoré boli po celej Európe, ba aj v ázijskej časti Ruska. Mali teda na výber: buď poľnohospodárstvo, buď drotárčina. Drotárčina hlavne chlapcov viac vábila. Ísť do neznámeho sveta s možnosťou neskôr sa osamostatniť...".

Etapy vývoja drotárstva
Drotárstvo prešlo troma základnými etapami vývoja: vandrovným drotárstvom, obdobím dielní a v záverečnej fáze obdobím továrenskej výroby, čo v podstate znamenalo i jeho koniec.
V prvom období vandrovania drotárov, v rámci podomového obchodu a opráv, sa venovali najmä tzv. flekovaniu hlineného a plechového riadu, predaju, prípadne výrobe pascí na myši a potkany, ktoré realizovali v niekoľkých základných typoch. Okrem toho ponúkali v domácnostiach i rôzne ďalšie výrobky použiteľné najmä v kuchyni. Ich výroba a opravy sa prispôsobovali požiadavkám zákazníkov a špecifikám trhu v jednotlivých krajinách.
Druhou vývojovou fázou drotárstva bolo vytváranie dielní a menších manufaktúr. Je to obdobie druhej polovice 19. storočia. Drotári tak reagovali na neustále rastúce požiadavky trhu, ktoré už nedokázali uspokojiť individuálni remeselníci. Dielne vytváralo vždy niekoľko drotárov, majstrom bol zväčša najskúsenejší a najzručnejší z nich. V dielňach pracovalo 10 a viac majstrov a tovarišov, dielne boli plechárske a drotárske. Dielne vyrábali praktické veci do domácnosti, ktoré našli široké uplatnenie kdekoľvek na svete, napríklad košíky na ovocie, rôzne typy vešiakov, cedidiel, ale i košíkov na roznášanie piva. Veľmi populárne boli vtáčie klietky, ktoré sa vyrábali v rôznych veľkostiach, a samozrejme pasce na myši a potkany. Z plechových výrobkov to boli formičky na pečenie alebo lieviky, rôzne nádoby a podobne.

Vznik manufaktúr
Ani dielne nestačili pokrývať rastúci dopyt.  Vzniká istý prechodný prvok v podobe manufaktúr. Ich sortiment bol pomerne pestrý -  dekoratívne predmety do domácnosti, ako boli lustre, kvetinové stojany a podobne.  Medzi najvýznamnejšie manufaktúry patrila manufaktúra Jozefa Holánika - Bakeľa vo Varšave, ktorá sa zameriavala na výrobu drôteného tovaru. Neskôr vyrábali i hračky z drôtu. Známa bola i manufaktúra bratov Dotčárovcov v Samare  a manufaktúry založené Tomášom Fasunekom v Tunisku.
Rast masovej spotreby si priamo vynútil vytvorenie väčších fabrík, kde sa z drotárov už stávajú podnikatelia v pravom slova zmysle. K najznámejším továrňam patril podnik Štefana Hunčíka v Moskve alebo Jozefa Belona a Jozefa Knocíka.
Rozvoj priemyselnej výroby však neznamenal i koniec klasického drotárstva. Drotári so svojimi džarkami naďalej putovali po svete, ale tovar už predávali prostredníctvom hauzírov. Drotári si domov prinášali nielen znalosti cudzích jazykov a peniaze, ale i cenné skúsenosti.

Záverečná kapitola dejín drotárstva
Prvá a druhá svetová vojna znamenali veľmi tvrdé rany pre dejiny drotárstva. Hlavne po druhej svetovej vojne drotárstvo začalo písať svoju záverečnú kapitolu. Po prevrate v roku 1948 na Slovensku nastal výrazný tlak smerujúci k likvidácii živnosti, a to znamená i drotárstva.
V súčasnosti prešlo remeslo do umelecko - remeselnej a umeleckej podoby. Insitu zastupuje napr. Ladislav Mikulík, umelecké remeslo Ladislav Jurovatý st., umenie Jaroslav Drotár a klasické remeslo Ladislav Fapšo.  

 

Zdroj: M. Mrva

Fotogaléria

TIK na Facebooku

VYHĽADAŤ SPOJE

Cez
Pridať prechádzajúce miesta

ŽILINA VIRTUÁLNE

POČASIE

FOTOGALÉRIA