Dom slovenského červeného kríža,Štefana Moyzesa č.38

História už neraz potvrdila, aká veľká sila, s dosahom na celé ľudstvo, môže byť ukrytá v jedinej ľudskej myšlienke. Keď sa v roku 1859 mladý Švajčiar Henry Dunant rozhodol zorganizovať prvých dobrovoľníkov na pomoc raneným vojakom v bitke pri talianskom Solferine, ešte netušil, že kladie základ najväčšej humanitárnej organizácie na svete. Červený kríž sa zrodil v srdci švajčiarskeho obchodníka Henryho Dunanta (1828-1910) dňa 24. júna 1859 po tom, čo na vlastné oči videl jednu z najkrvavejších bitiek storočia, bitku pri talianskom Solferine.

Po schôdzi Spoločnosti pre verejné blaho sa uskutočnila v októbri 1863 medzinárodná konferencia v Ženeve, ktorej sa zúčastnili odborníci zo 16 štátov. V priebehu konferencie sa prijal rozoznávací znak – červený kríž na bielom poli (obrátená švajčiarska vlajka). Jeho účelom bolo označiť a chrániť tých, ktorí sa starajú o zranených vojakov. Červený kríž ako inštitúcia bola na svete. V závere Medzinárodnej konferencie (1863) došlo k zriaďovaniu národných dobrovoľníckych spoločností. Neskôr sa stali známe pod názvom národné spoločnosti Červeného kríža a Červeného polmesiaca.

V roku 1986 Červený kríž prijal nový názov: Medzinárodné hnutie Červeného kríža a Červeného polmesiaca (niekedy sa ešte stále používa termín Medzinárodný Červený kríž). V súčasnosti tvorí celosvetovú sieť Hnutia Červeného kríža a Červeného polmesiaca 185 Národných spoločností, 200 miliónov dobrovoľníkov a 275 tisíc zamestnancov.

Červený kríž ako medzinárodná pomocná dobrovoľnícka organizácia zdravotníckej služby bola založená v roku 1863 v Ženeve.

V Uhorsku do roku 1918 existovala Uhorská spoločnosť Červeného kríža. V Žiline existoval Červený kríž pred rokom 1886, v tomto roku pomáhal Žilinčanom, ktorých domy poškodil veľký požiar. Od roku 1919 existoval Československý Červený kríž (ČSČK). Jeho zakladateľkou bola Dr. Alica Masaryková. Na jeho čele bol Hlavný stan, na Slovensku existovala divízia so sídlom v Martine a v Bratislave. Najmä v mestách boli miestne organizácie. V roku 1928 mala divízia celkove 80 okresov, kde bolo 127 spolkov, medzi nimi i v Žiline. ČSČK v Žiline vznikol v roku 1919. V tomto roku bol anglickou misiou ČK pod vedením lady Muriel Paget zakúpený kaštieľ v Bytčici a zriadená detská ozdravovňa pod názvom Klinika pre deti Žilina, ktorá sídlila v prístavbe kaštieľa a slávnostne ju otvorili 25. 2. 1921 o 14.00 hod.

Muriel Pagetová sa počas 1. svetovej vojny spoznala na Sibíry s prezidentom Masarykom, ktorého týždeň sprevádzala na jeho cestách a od tej doby sa začala zaujímať o Čechoslovákov. Vo februári 1919 prišla do Československa a keď sa dozvedela o zúboženom stave detí, začala im pomáhať. Usporiadala v Anglicku nielen zbierky oblečenia, ale aj ich šitia pre československé deti. Taktiež získala rôzne fondy na svoju prácu a už v marci 1919 prišla so svojou misiou na Slovensko. Zriadila rekonvalescentný domov v Košiciach, detský domov v Modre, výdajne stravy pre deti v Žiline, Vrútkach, Užhorode a Ružomberku a tri kuchyne v Turzovke a v jej horských lokalitách. Keď vypukol na Slovensku škvrnitý týfus, zriadila v Turzovke infekčnú nemocnicu, kde sa nakazila a prišla o život i členka anglickej misie ošetrovateľka m. Callumová. V roku 1920 Muriel Pagetová sústredila svoju činnosť v okolí Čadce a Žiliny pričom sa trvalo zapísala do histórie otvorením detskej nemocnice v Bytčici. Nemocnica bola zriadená v objekte kaštieľa, zakúpeného Československým Červeným krížom a najmä získala peniaze z fondov na jej prevádzku na 1 rok a Liga Červených krížov v Ženeve ju po celý rok viedla. V roku 1921 zriadila v chudobných krajoch severného Slovenska 16 detských zdravotníckych staníc (Žilina, Čadca, Turzovka, Makov, Veľká Bytča, Rajec, Považská Bystrica, Mariková, Fačkov, Dolný Kubín, Zázrivá, Námestova, Tvrdošín, Spišská Nová Ves, Prešov a Kremnica), ktoré poskytovali matkám rady, ako zaobchádzať s dojčatami či im poskytovali lieky, šatstvo, mydlo a ošetrenie. Za rok bolo v staniciach ošetrených 7116 detí a 1032 matiek pri 22 326 ošetreniach a 12 616 lekárskych návštevách. Činnosť staníc s detskou starostlivosťou na Slovensku povzbudili i slávnosti „Týždne nemluvňat“, ktoré organizovala Lady Pagetová v auguste 1921 po celom Slovensku. Detské stanice prevzal od 1. januára 1922 Československý Červený kríž aj s odkazom vzornej anglickej práce. V rokoch 1920 až 1921 pracovala Pagetová súbežne aj v pobaltských krajinách, kam odišla po trojročnej práci na Slovensku vo februári 1922. Vo vtedajších novinách sme sa dočítali: „Jej odchod sprevádzalo vrúcne poďakovanie za priekopnícku sociálnu prácu na Slovensku a zostala po nej okrem veľkého diela i osobná pamiatka energickej organizátorky, ktorá našla zmysel života v práci pre druhých.“


Muriel Pagetová

V Českej národnej knižnici v Prahe sa nachádza prepis listu neznámej pisateľky s iniciálkami A. M. Č., v ktorom podrobne popisuje otvorenie detskej nemocnice v Bytčici. Pre zaujímavosť ho uvádzame v pôvodnom znení: Pozvaní hostia, zástupcovia rozličných dobročinných telies, schodia sa už vo vlakoch, idúc od Košíc, Lučenca a Bratislavy. Cieľ cesty: Žilina. Prišlo hodne dám v rovnošate; sú to dámy missie Lady Muriel Pagetovej. I my z Martina (pani Štekláčová, slečna Fabriciusová, dr. Kofránek a ja) ideme ta, s nami oddaný priateľ priateľa Slovenska Scotusa Viatora Rev. Ruppeldt, k vlaku, stojacemu na odchod smerom k Rajcu. Vojdeme do vagóna. Boli sme prví „z našich“, ale len pár minút; za nami nasleduje celý húf; všetko známe tváre, známi činitelia pri Červenom Kríži. Tu videli sme aj sl. Hudcovú, oddanú ľudu natoľko, že keď týfusová epidémia v minulom roku navštívila Turzovku a jej vidiek, šla ta a pracovala, čo si aj niekoľko týždňov odležala v tamojšej nemocnici. Ďalej p. Lackovú, vrátivšiu sa z Prahy z porád Čer. Kríža, dr. Kreitz, dr. Švamberk atď. Pohli sme sa, a o chvíľu boli sme v Bytčici. A tu nás čo čaká? Nie viac palác Kubelíkov, ale prítulok pre slovenské deti, tak veľmi biedne chované v chalúpkach nášho chudobného ľudu. Privíta nás anglická „nurse“ po anglicky, avšak rozumieme jej všetci. Ktorí i nepochopili reč úst, pochopili reč srdca. A, veru prichodí nám na um, že tí naši rozvadení politikovia, staviac všade napred a na pranier to svoje „ego“ mohli by sa radšej venovať tej veľmi vážnej práci medzi ľudom, čo by zachovalo viac lásky k národu, viac potomstva pre draženie štátu a budovalo všeobecné šťastie. Oj, nie! Pre toto niet smyslu. To nech koná niekto iný! Kto? O, áno, tu je napr. lady Muriel Pagetová, čo už aj dokázala, že má kus srdca i pre naše deti. Ale vráťme sa do Bytčice. Skoro, veľmi skoro zaplnila sa predná izba prichádzajúcimi. A pozerali sme aj po našej Alici Masarykovej, no, nebolo jej! Zastupoval ju minister Procházka (pozn. redaktora: Alica Masaryková neprišla, pretože zostala pri vážne nemocnom otcovi – prezidentovi, ktorý mal v tom čase teplotu 37,2°C). Keď sme boli všetcia, šli sme hore na poschodie do prijímacej izby. Izba však primalá pre všetkých, no „dobrých sa mnoho zmestí“, - a pomestili sme sa. Zatíchli sme; začínal sa program otvorenia. Uprela som zrak na človeka, ktorý strojil sa hovoriť. Kto je? Nikdy som ho ešte nevidela! Bol to trenčiansky župan Bellai.( Poznámka - bol to dr. Kállai). Privítal p. ministra Procházku, Lady Pagetovú a, pravda, nás všetkých. Milo sa nás dotklo, že i pán župan sa stará o to naše potomstvo, že miluje to, čo Maďari nenávideli, že snaží sa zachovať čím viac detí Slovensku. Pán minister zas v jeho reči povedal, čo mu jeho „lekárske“ srdce diktovalo. Tiež nám sľubuje čím viac zachovať tých našich malinkých. Hovorí aj za dr. Alicu Masarykovú, ktorá mala prvá otvoriť dvere nemocnice, no, neprišla, musí byť po boku chorého tatíčka, nielen jej, ale aj nášho. Musí nám žiť ešte dlho, dlho... Slová Lady M. Pagetovej krásne prekladala do slovenčiny pani Paulínyčka. – Čo nám však Lady Pagetová mala viac povedať? Veď nemocnica za ňu už hovorila sama. Čo by sme však neboli pocítili pri pohľade na nemocnicu, pri slovách L. Pagetovej, to sme pocítili pri zjavení sa „nursé“ky, nesúcej zakutaného 3-ročného chlapca: v jeho rúčke kytica konvaliniek, ktorú odovzdal matke nemocnice. Pohlo sa čosi v mnohých srdciach. Po Lady P. prehovoril generálny direktor medikálneho oddelenia od Ligy Červen. Krížov p. dr. C. E. A. Winslow zo Ženevy. Hovoril tiež po anglicky a tu jeho „pravou rukou“ bol náš rev. Ruppeldt.( poznámka v tom čase bol evanjelickým pastorom v Žiline, ovládal aj anglicky jazyk). A čo tento? Ako Amerikán, ukázal sa takým, akými sú všetci Amerikáni vychovávaní: byť dobrým bratom všetkým národom sveta. Napokon minister Procházka zakľučuje rečnenie, ide ku dverom, otvorí ich a tu – čisté sňahobiele steny nás privítajú. Len pár krokov a už vidíme celý rad postiel. Nemocnica predbežne len pre 30 detí je prichystaná. Je v nej len štvoro detí, ale že už 15 bolo pred nimi prepusteno. Smutný zjav je dieťa, hynúce na suchotiny. Na pohľad je 8-9 mesačné, a v skutočnosti už 3 ročné. Prešli sme všetcia cez celú nemocnicu pritom hovorili sme o veľkom význame nemocnice a tiež aj o dobročinnej práci a o sbierkach, ktoré by mali byť v prospech záchrany tých, ktorí sa sami zachrániť nemôžu. A kto dáva sám od seba na Červ. Kríž? Kto? Majetný ešte väčšmi pozašíva kešeňu, ako biedny: Sýty lačnému neverí... Musím podotknúť, že Červený Kríž po roku prevezme nemocnicu do svojej správy, do tých čias financovať má ju lady Muriel Pagetová a Liga Červených Krížov. Jedno by som si želala od našich slovenských žien, že by boli tak obetavé pre svoj vlastný národ, ako sú Angličanky pre cudzí. Kedy k tomu dospejeme? Blíži sa „drive“ Červ. Kríža, koľké budete, budeme účasť brať? Koľko tisícok, milión korún sosbierame?


Klinika pre deti Žilina zriadená anglickou misiou v Bytčici v prístavbe kaštieľa

Z iných listinných zdrojov z roku 1920 sa dozvedáme, že objekt detskej nemocnice zakúpil Československý Červený kríž, kde zriadila Liga Spoločností Červených krížov prostredníctvom missie Lady Pagetovej detskú nemocnicu, pričom objekt nemal osvetlenie, kanalizáciu, vodovod a na iných technických zariadeniach sa v tom čase pracovalo. S ministerstvom zdravotníctva bolo začaté rokovanie o predaní nemocnice do štátnej správy.Budovu kaštieľa teda po dlhších rokovaniach definitívne v roku 1921 zakúpil ČSČK za 1 250 000 Kč a zriadené tam bolo detské oddelenie Štátnej nemocnice v Žiline pod vedením MUDr. Ivana Hálka od roku 1923. Pre potreby žilinského spolku ČSČK priamo v meste vznikla požiadavka zriadiť sídlo a v ňom poskytovať rôzne služby. Priamo v budove meštianskej školy v Žiline na dnešnej Zaymusovej ulici preto zriadili od decembra 1922 Detskú sociálno-zdravotnú stanicu v Žiline. Mala jednu ordinačnú miestnosť a čakáreň. Ordinoval v nej detský lekár MUDR. Gross, zdravotnou sestrou bola najprv Jana Faltýnová, od 1. februára do konca októbra zas Jiřina Hajnová a od 1.novembra 1923 bola zdravotnou sestrou Božena Šturmová. V činnosti pomáhali i dobrovoľníčky p. Bacherová, Klimešová a Kubicová. V roku 1923 mal Spolok ČSČK v Žiline 415 členov, pri založení v roku 1919 mal len 62 členov. Predsedom spolku bol Andrej Bacher, riaditeľ Slovenskej banky v Žiline, podpredsedom bol starosta a obchodník Štefan Tvrdý (zomrel v roku 1925), jednateľom bol Fedor Ruppeldt, zapisovateľom profesor reálky Rudolf Francu a pokladníkom obchodník Jozef Gáal. Spolok mal rôznorodú činnosť – osvetovú vo forme prednášok. Spolok usporiadal i jarné slávnosti v mestskom lese spojené s hudbou, pochodom a zbierkou na budúci zdravotný dom. Týždeň nemluvniat býval spojený s výstavkou a slúžil na šírenie osvety i hygienických návykov. Spolok organizoval i ošetrovateľské kurzy. Spolok delil medzi chudobnými i rôzne potraviny, šatstvo. Od decembra 1922 bola zriadená i samaritánska služba, ktorá získala i samaritánsky automobil – dnes záchranná služba. Veliteľom samaritánov, ktorí absolvovali zdravotný kurz, bol Koloman Thuranský. V roku 1924 mal spolok 659 členov, z ktorých platila súkenka ročný príspevok 2 000 Kč.

Priestory v meštianskej škole boli len provizórne a nestačili na väčšiu činnosť. Preto na pozemku na vtedajšom Závaží, ktorý spolok dostal darom od mesta, plánovali postaviť dva domy. Podľa stavebných plánov staviteľa Karola Paweru a podľa pokynov vypracovaných Divíziou v Bratislave sa mala postaviť najprv dvojpodlažná budova sociálno-zdravotného ústavu. Žiaľ stavba sa neuskutočnila. Keďže spolok musel opustiť dovtedajšie sídlo v meštianke, postavili jednopodlažnú podpivničenú budovu v zadnej časti pozemku podľa plánov Karola Paweru. Dňa 17. októbra 1924 bola stavba dokončená. Mali v nej byť dve ordinačné miestnosti, jedna ošetrovňa a dve čakárne.


Členovia ČSČK, medzi ktorými je i najstaršia zamestnankyňa SČK pani Vlasta Považanová rod. Trnková, ktorá tu pracuje od 1. 9. 1971.

V lepších podmienkach po výstavbe novej budovy Červeného kríža sa stanica spolku zamerala nielen na liečbu chorých detí, ale i na ochranu matiek. Vyšetrovali sa a liečili najmä pľúcne ochorenia, poruchy zraku a iné, pričom tu bola tu i lôžková časť. Od roku 1929 sa tu nachádzala i ambulancia pre venerické choroby.

V roku 1927 Spolok ČSČK postavil dnešnú dvojpodlažnú budovu. Žiaľ, plány sa nezachovali. Stavba sa uskutočnila v čase od 25. marca 1927 do 10. novembra 1927, kedy bolo vydané obývacie povolenie. Dom mal podpivničenie s bytom domovníka. Stavbu opäť uskutočnila firma Karola Paweru.

Pre zaujímavosť, kino BIO HUMANITAS vzniklo na podnet Miestneho spolku Československého červeného kríža v Žiline, ktorý mal v prenájme od roku 1927 priestory divadelnej sály v budove Katolíckeho domu. Licencia na premietanie filmov v tejto budove bola udelená od roku 1927, ale premietanie na iných miestach mal spolok už od roku 1925. Objekt Katolíckeho domu a Národného divadla postavil v rokoch 1925 až 1926 na dnešnej Ulici J. M. Hurbana spolok Katolícky kruh, ktorý si pre túto stavbu vytvoril Družstvo pre stavbu katolíckeho domu na čele so žilinským farárom Tomášom Ružičkom. Neoklasicistickú budovu postavili podľa projektu českého architekta Stanislava Koníčka, ktorý pôsobil v Žiline od roku 1923. V projekte sa už uvažovalo s tým, že v divadelnej sále s javiskom a priestorom pre hudobníkov sa budú premietať aj filmy. Sála mala kapacitu 530 divákov. Sedadlá boli skladacie a na dlažbe pod nimi bolo linoleum. Samotná sála bola vyhrievaná štyrmi americkými kachľami.

Elektrické osvetlenie bolo napájané z verejnej siete, ale v prípade poruchy dodávky elektrického prúdu tvorili akumulátory - náhradný zdroj elektrickej energie. Z dvorany viedli štyri východy, vchádzalo sa z nej schodmi na galériu, kde boli galériové a balkónové sedadlá pre 113 divákov. Kino okrem samostatnej kabínky na premietanie malo aj archív filmov. Správcom kina bol Emanuel Salaquarda, premietačom Aladár Šterk. V roku 1932 malo kino 282 miest na sedenie so vstupným 6 Kč, 120 po 5 Kč, 80 po 4 Kč, 80 po 3 Kč a 80 po 2, 50 Kč. Spolu bolo teda 642 sedadiel. Od roku 1932 kino odovzdávalo paušálne 1000 Kč ročne ma charitatívne účely. V roku 1934 bolo kino zrenovované, kúpila sa zvuková aparatúra a zamestnával 6 pracovníkov. Od roku 1931 bolo kino stratové v sume 13 766 Kč, v roku 1932 bola strata až 20 749 Kč. V dôsledku finančných strát žiadal v roku 1934 Miestny spolok Československého červeného kríža v Žiline o odpustenie príspevkov na dobročinné účely, avšak pre pozdĺžnosti bola na kino uvalená nútená správa a uskutočnená exekúcia.

Slovenský Červený kríž – územný spolok Žilina v súčasnosti sídli v budove na Moyzesovej ulici 38. Zabezpečuje nábor a získavanie prvodarcov s cieľom rozširovať základňu darcov krvi, ukážky a školenia prvej pomoci. V súčasnosti má akreditované kurzy prvej pomoci a kurz opatrovania. Každoročne udeľuje vyznamenania bezpríspevkovým darcom krvi plaketami MUDr. J. Jánskeho a medailou MUDr. J. Kňazovického. V prízemnej časti budovy je zriadené zariadenie pre seniorov – Dom sv. Lazara. Slovenský Červený kríž v Žiline zabezpečuje humanitárnu a krízovú pomoc jednotlivcom, rodinám počas živelných katastrof alebo v ťažkej životnej situácií.


Fotogaléria

TIK na Facebooku

VYHĽADAŤ SPOJE

Cez
Pridať prechádzajúce miesta

ŽILINA VIRTUÁLNE

POČASIE

FOTOGALÉRIA