Dom č.11, Národná ulica

Priestor, na ktorom sa nachádza dom č. 11, mal pôvodný názov Závažie, ale aj Na Závaží. Boli na ňom polia, záhrady a lúky, ktoré miestni obyvatelia obrábali až do konca 19. storočia. Vtedy tu začali miestni i cudzí podnikatelia stavať domy, ktoré vzhľadom na výhodnú polohu mali veľký obchodný potenciál. Ulica sa stala spojnicou medzi blízkou železničnou stanicou a staršou mestskou zástavbou. Postupne na prelome 19. a 20. storočia tu vyrástli hotely, banky, pošta, ale i výrobné podniky a dielne. V rokoch 1908 - 1912 tu bola vybudovaná infraštruktúra, najmä vodovod, kanalizácia, elektrická energia, cesta a chodníky. V rokoch 1898 - 1907 tu bolo len plynové osvetlenie vonkajších priestorov, voda bola z vlastných studní. Vybudovaním sa zlepšili podmienky na ďalší rast ulice, ale i celého mesta. Väčšina domov na ulici bola dvojpodlažná, ale i prízemná, avšak po roku 1937 tu už nebol ani jeden prízemný jednopodlažný dom. Pôvodne sa ulica nazývala Železničná, ale po roku 1900 niesla názov Košútova ulica – Kossuth utca. Je zaujímavé, že časť obyvateľov túto ulicu ešte okolo roku 1960 nazývala pri hovorovej reči týmto názvom, podobne ako v súčasnosti mnohí používajú v súčasnosti názov Masarykova.

Výstavba trojpodlažného domu č. 11 sa uskutočnila v roku 1900. Postavila ho stavebná firma Mikuláš Rauter, Augustín DiCento a Ján Silverio, pôvodom z Talianska. Mikuláš Rauter bol významným staviteľom i architektom, ktorý postavil v roku 1907 i palác pre Ignáca Rosenfelda, žilinského bankára. Rauter a jeho spoločníci stavali viaceré domy, ktoré následne predávali novým solventným majiteľom. V roku 1904 sa stal novým majiteľom domu Marek ( Markus) Buxbaum, obyvateľ Terchovej, kde mal krčmu. Aj po získaní tohto domu naďalej si ponechal túto krčmu v Terchovej, v roku 1911 sa stal členom mestského zastupiteľstva v Žiline ako tzv. virilista. Boli to najviac daní platiaci občania mesta, ktorí na tomto základe sa automaticky stali členmi zastupiteľstva. V priebehu I. československej republiky nerobil v dome žiadne väčšie stavebné zásahy, iba v roku 1925 pristavil vo dvore kuchyňu. Po jeho smrti – pochovaný je na židovskom cintoríne v Žiline - ostala v dome bývať jeho vdova a syn Gejza, ktorý vyplatil ostatných dedičov. Rodina Buxbaum sa zaoberala najmä obchodom a pohostinstvom a vlastnila aj dom na žilinskom Námestí slobody – dnešnom Mariánskom námestí č. 9 a mala tiež krčmu za týmto rožným domom na Hodžovej ulici, ktorá v sedemdesiatich rokoch dostala názov Lunik.

Dom č. 11 mal pôvodnú adresu Košútova ulica č.13, po roku 1919 ju premenovali na Masarykovú ulicu č. 13. Okrem obytných funkcií boli v dome i dvore i obchody a dielne. Predajňu písacích strojov, ale i poniklovanie a postriebrovanie a iné úpravy kancelárskych strojov a súčastí áut robil MUDr. Arnošt ( Arnold) Kellermann. Predkovia tohto lekára, ktorý sa však nevenoval lekárskej praxi, boli francúzski vojvodcovia, nemecký spisovateľ a generál cisára Napoleona, ktorého meno je na Víťaznom oblúku v Paríži. Kellermann mal v dome len nájom, býval na Hollého ulici. Podľa zoznamu obyvateľov z roku 1938 tu bývalo v šiestich bytoch celkove 21 obyvateľov, vrátane rodiny Gejzu Buxbauma. V roku 1939, tak ako i v iných židovských domoch, bol na dom určený dočasný správca, ktorý sa staral o dom, vyberal nájomné a platil z nich opravy. V čase po roku 1939 do roku 1945 nemohli židovskí obyvatelia bývať na tejto ulici, ktorá dostala pomenovanie Hlinkova. V roku 1942 bol Gejza Buxbaum s manželkou, synom, bratom i sestrou v koncentračnom tábore Birkenau Osvienčim, kde všetci okrem neho zahynuli. Vrátil sa v roku 1945 do Žiliny, kde mu po dlhších jednaniach bol dom vrátený. Opätovne sa ulica, na ktorej dom stal, pomenovala po T. G. Masarykovi až do roku 1953. Potom do roku 1990 mala názov Ulica Slovenského národného povstania, následne do roku 1992 mala názov Masarykova a od tohto roku je to Národná ulica.

20. júna 1946 na prvom podlaží dostal povolenie zriadiť lekáreň U Božského srdca Ph.Mr. ( Pharmacie magister) Tibor Harmoš, ktorý bol aj národným správcom domu v čase, keď nebol ešte dom vrátený Gejzovi Buxbaumovi. Ten síce nesúhlasil so zriadením lekárne, avšak neuspel a lekáreň sa zriadila a začala svoju činnosť v roku 1947. Lekáreň bola v priestore pôvodného trojizbového bytu, kde pôvodné okno do ulice nahradili vstupné dvere, bola zavedená elektrina a vymenené dlážky. V jednej pôvodnej izbe bol i byt lekárnika a jeho manželky, ktorá v lekárni pracovala. Lekáreň bola 22. septembra 1950 poštátnená a stratila svoj pôvodný názov. Vedúcim lekárnikom sa stal Ph.Mr. Adalbert Feuermann, ktorého v rokoch 1956-1958 vystriedal Ph. Mr. Ladislav Čarny. V rok 1958 sa stal vedúcim Ph.Mr. Marcel Solar. Najdlhšie v lekárni pôsobil Mgr. Zdenek Valenta, ktorý tu pôsobil ako vedúci lekárnik v rokoch 1959 – 1992. Lekáreň vzhľadom na výhodnú polohu na ceste ku železničnej a autobusovej stanici bola veľmi vyťažená. Pôvodne pôsobila len na ploche cca 100 m2. Veľkou rekonštrukciou v roku 1968-1969 sa jej priestorové podmienky zlepšili, získala depozity v suteréne, prízemí i na druhom podlaží, spolu vyše 300 m2. Mali vlastný výťah spájajúci tri podlažia, mali vlastnú rampu prístupnú cez dom č.7 nákladným autom, čím sa veľmi zlepšilo zásobovanie lekárne. Pôvodný vstup do budovy z ulice sa zmenil tak, že bol prepojený s hlavným vstupom do domu, tak ako je to dodnes. V roku 1975 bola kotolňa lekárne na tuhé palivá plynofikovaná. Zriadené tu bolo od roku 1976 i okresné kontrolné laboratórium. Lekáreň mesačne vydala lieky na 15 000 až 20 000 receptov. V roku 1989 tu pracovalo sedem magistrov farmácie, štyri laborantky a dve sanitárky, bola to jedna z najväčších lekárni mesta. Lekáreň je v tejto budove aj v súčasnosti a tak je najstaršou nepretržite pôsobiacou lekárňou v meste Žilina.

Dom bol pôvodnému vlastníkovi v roku 1963 znárodnený a mal svojho menovaného správcu. Vtedy ho získal podnik Obnova Žilina, ktorá tu mala predajňu Kožušníctvo. Na druhom i treťom podlaží boli byty, býval tu i známy žilinský futbalista Boris Timkanič s rodinou. Postupne boli ponúknuté týmto rodinám byty v iných častiach mesta, pretože podnik Obnova potreboval priestory na druhom a treťom podlaží pre svoje dielne i učňovské stredisko a rozširujúcu prevádzku kožušníctva, bytové priestory na druhom podlaží získala i lekáreň. V rokoch 1965 a 1966 pristavil komunálny podnik Obnova vo dvore domu dielne, v roku 1972 uskutočnil rekonštrukciu dielni. V roku 1975 uskutočnil plynofikáciu kotolne a zaviedol ústredne kúrenie vo svojich priestoroch. Najväčšiu rekonštrukciu domu uskutočnil podnik Obnova v roku 1982 – okrem častí, patriacich lekárni. V roku 1990 tento dom s popisným číslom 676 mal následné využitie priestorov domu – prvé podzemné podlažie malo dve časti, v jednej mala lekáreň sklady a plynovú kotolňu, druhú časť využívala Obnova na skladové priestory. Na prvom nadzemnom podlaží boli predajne lekárne a kožušníctva. Druhé podlažie využívala lekáreň ako sklad a kanceláriu, Obnova tu mala opravárenskú a výrobnú dielňu. Tretie podlažie mala obnova pre dielne a učňovské stredisko. Vo dvore v prístavbách domu mala Obnova dielne a čistiareň kožušín.

Po roku 1990 prešiel majetok komunálnych podnikov na obce a mestá. Dom predalo mesto Žilina novému súkromnému majiteľovi. V súčasnosti sa dom využíva pre obchodné a kancelárske účely. V roku 1994 dom dostal novú fasádu a prešiel celkovou rekonštrukciou. Secesný dom tak dostal novú podobu a patrí k najkrajším stavbám nielen na Národnej ulici, ale i v Žiline.





 




 

 

 

 

Fotogaléria

TIK na Facebooku

VYHĽADAŤ SPOJE

Cez
Pridať prechádzajúce miesta

ŽILINA VIRTUÁLNE

POČASIE

FOTOGALÉRIA